Júlia Lorencovič

Júlia Lorencovič Môj život je sen, ktorý si prežívam. Aj keď na úplnom začiatku nebolo mojím snom stať sa námornou dôstojníčkou, tak ako sa jedny dvere zatvárali, niekoľko iných sa otváralo...

Začala som svoju kariéru tesne pred svojimi 20. narodeninami ako čašníčka na lodi, pretože dostať sa zo Slovenska na inú pozíciu na lodi bola pre mňa veľká neznáma. Neskôr sa mi na lodi otvorili oči a videla som možnosti, ktorých je potrebné sa chytiť.

Po pár rokoch sa mi ako 23 ročnej naskytla príležitosť stať sa manažérkou jednej z reštaurácií na lodi. „Idem do toho! “ bolo moje rozhodnutie, no opäť po pár mesiacoch som vedela, že ani toto nie je konečná, a že niečo ešte príde.  Stalo sa a ja som oslovila nášho kapitána, aby mi povedal, čo to obnáša byť dôstojníkom na kapitánskom mostíku.

A tak prišli ďalšie kroky na ceste, ktorá viedla práve týmto smerom. Vyštudovala som Námornú vysokú školu v poľskej Gdyni a vydala sa dlhú cestu po rebríčku.

Najprv ako kadet, kde som si vyskúšala všetko od čistenia a natierania podlahy, maľovania lode, či kontrolovania špinavých nádrží až po moment, keď som si zaslúžila dôveru kapitána, posadila sa do kokpitu a navigovala loď.  Keď som sa ujímala svojej novej pozície, kapitán prišiel ku mne a povedal mi, že je to v mojich rukách, no nezabudol s úsmevom pripomenúť "nedotýkaj sa ničoho". Samozrejme ten pocit zodpovednosti, keď som si uvedomila, že za mnou na palube si hostia v pokoji užívajú svoju dovolenku snov, tancujú na palube, večerajú v reštauráciách, zabávajú sa alebo len jednoducho spia. To všetko v človeku rezonuje ako výzva, ktorá nepripúšťa kompromis. Žiadne rozptyľovanie, maximálna sústredenosť a zodpovednosť, ktorá musí byť prítomná v každej chvíli a pri každom rozhodnutí. V hlave mať plán A, B aj C a potom predvídať, čo ak...  snažiť sa presne odhadnúť situáciu, v akej sú okolité lode a čo asi urobia, a teda byť na to všetko pripravená.

Veľakrát som prepadla pocitu úzkosti. Toľko ľudí na palube a ja som si pripadala taká sama ako nikdy pred tým. Dlhé hodiny fyzicky aj psychicky namáhavej práce. Niekedy si človek musel vybrať medzi odpočinkom a jedlom, pretože čas hral vždy proti nám.

Pre predstavu o práci na mostíku len veľmi stručne spomeniem, že okrem navigácie, ktorá je alfou a omegou kapitánskeho mostíka, je potrebné dávať pozor aj na veľké množstvo faktorov, ako napr. stabilitu lode, vplyv počasia vetra, prúdu, zmena kurzov pri manévrovaní apod. Celý čas nám zvukové pozadie vytvárajú alarmy či konverzácie vo vysielačkách medzi ostatnými loďami alebo pevninou, alebo komunikáciu vo vysielačkách medzi nami a strojovňou, ktorá tvorí naše srdce a dáva nám silu, pričom my sme takým pomyselným mozgom lode, keďže všetko riadime z kokpitu.

Po niekoľkých rokoch sa však moje priority začali meniť a potom, ako som stretla môjho dnes už manžela, slovo rodina začalo vyžarovať stále väčšiu silu v mojom srdci. Nechcela som sa vzdať mojej lásky a ani tej druhej - lodí. Dala som do tohto zaujímavého povolania veľa svojej energie, času, odlúčenia od rodiny a kamarátov, času na vzdelávanie aj financií, a preto riešenie založiť si cestovnú agentúru a splniť si ďalší sen, bolo na svete.  Veľakrát som totiž premýšľala, keď som sa pozerala  na amerických pasažierov, ako si užívajú plavbu, aké by to bolo úžasné umožniť to aj Slovákom. Veď aj naši ľudia chodievajú na rôzne exotické dovolenky, no o lodiach toho veľa nevedia. Preto som založila  cestovnú agentúru JL Navigátor, cez ktorú ponúkame možnosť aj našim Slovákom (mojim rodákom) plaviť sa na nádherných a luxusných lodiach a dopriať im dovolenku snov.

Popri agentúre prednášam na Námornej vysokej škole v Bratislave predmety Navigácia  a Námorná angličtina. Rada odovzdávam svoje skúsenosti a ešte radšej podporím mladých ľudí, aby si aj oni dopriali splniť si svoj sen a začali netradičnú kariéru.

Po 12-tich rokoch na mori som sa bála odísť z morí na súš, no našla som to, čo ma napĺňa a zároveň mi dáva flexibilitu organizovať si svoj vlastný čas. A vo svojom voľnom čase sa snažím tráviť čas so svojou rodinou a pomáhať na rôznych benefičných akciách.

Pre mňa bolo privilégium mať prácu, ktorá mi bola zároveň aj hobby, a ktorá ma napĺňala.  Aj práve preto odísť nebolo jednoduché. Aj zvlhnuté oči sprevádzali objatia na rozlúčku. Nebola to ľahká ani krátka cesta, ale som hrdá, že som túto celú cestu zvládla.

 

Júlia Lorencovič
www.jlnavigator.com

 

 

Neprešlo jazykovou korektúrou. (Pozn. redakcie)

Odporučte stránku

Odporúčame